Založ si blog

Ja a ja

Milenka, ktorá na mňa ani jeden rok nezabudne.
Roztvorí dvere na mŕtvolnej vyčerpanosti, zablúdi do mňa pohľadom osudovej ženy
a ja ju privítam dlhým a vášnivým bozkom odovzdania. Spolu klesáme
do pokrčených návlečiek, zaprieme sa do
myšlienkovej hmoty ako pri pretláčaní rukou a odfukujeme lenivosťou.
Obraciame sa ako špíz na záhradnom grile, steká z nás lepkavosť
neosprchovaných tiel a vôbec nám to neprekáža. Nevetraná izba je náš privát na pár mesiacov, ktoré sú zaseknuté v ničnerobení, či
v robení: problémov, extrémnych záťahov, alebo samovravou o existenčnom
druhu, ktorý stále nevyhynul. To všetko zvládame spolu, ja a depresia.
Šťuchá ma do boku, dokedy budeme vylihovať bez doplnenia tekutín, preto utvorím
chvost potravinovému reťazcu a odnášam zásoby pre vysmädnutý krk
i dušu. Kartóny cigariet pohodené v kufri dvojročnej Audiny nerobia
kotrmelce pri nedodržanej rýchlosti, sú nahustené s tvrdými obalmi
kvalitnej vodky a navýšené o desiatky DVD. Som práve
v depresívnej fáze. Poznám svoju diagnózu – bipolárna afektívna porucha,
v minulosti nazývaná mánio-depresia. Trpeli ňou aj veľmi známe osobnosti,
taký Churchill určite bol v manickej forme, keď spriadal atentát na
Hitlera, pretože vtedy sme schopní všetkého, máme abnormálne množstvo energie,
plány, ktoré nestíhame všetky ani registrovať, nie ešte zrealizovať, majú
steroidné tempo, aj keď sa tvária anabolicky. Van Gogh, ďalší z našich, áno umelci, prvotriedna kategória, ktorá dokázala v hyperaktivite
tvoriť bez akýchkoľvek obmedzení. Ale teraz ma to nezaujíma, pred pár týždňami
som podľahol zvodu lákajúcej odpočivárne. So zimou prichádza táto koketná
ženská do môjho života a laškujem s jej DNA, pokiaľ mi zase neprepne
a zo sekundy na sekundu som iný človek. Týpek, ktorý zvláda všetko
a ak nechce zvládať ešte viac, musí aktivitu odovzdávať do každodennej
pasie. Tam, kde nechá svoju agresiu a rozvibrovanosť, aby si na druhý deň nevybil
zuby naštartovanosťou s prevodovým stupňom päť. A toto
všetko príde, nezávisle od mojej vôle, bez načasovania, s poctivým
vkladaním antidepresív do dvojtvárnosti. No teraz sledujem svetlá
reflektorov, nastavené do nechutnej vyprašivenej izby, mojej izby, kde sú
spojazdnené len životne dôležité veci. Televízor s DVD prehrávačom,
umastená paplonáreň, vodka absolut a marlborky. A ja, iluzionista užívania,
vládca psychopatickej ríše, nástupca nevydarených samovrážd. Domáci ma musia
akceptovať. Vedia, že chodím pravidelne na kontroly, že som bol už x-krát na
liečení vo Veľkom Záluží, aj na protialkoholickom. Skrátka sú v uzatvorenom
obrazci o mojej psychiatrickej láske, veď na ňu beriem aj polovičný
invalidný, aby som ju mal z čoho živiť a šatiť. Preto sa nevzrušujú
a snažia sa na mňa zabudnúť. Nechcú si kaziť štandard, ktorý som doteraz
udržoval vo všetkej morálnej a pracovnej počestnosti. Ignorovanie im vtĺka
pocit hanby do necitlivého prístupu, takže vymazať život, ktorý si ničí pečeň,
obličky a myseľ filtruje apatiou, je to najkompromisnejšie zhltnutie
skutočnosti. Mám všetko. Otázka znie: Kde? No predsa tam, odkiaľ vychádzajú len
zbytky okradnuté o vitamíny, minerály a enzýmy. Pozerám do plazmy,
ktorá vykuruje i môj mozog a farebné rozlíšenie ponúka aj v spôsobe
odchodu z tohto labilného zemského povrchu. Už dvakrát mi to nevyšlo. Vždy
som bol odhalený a pritom mám na dverách nalepený škrabopis: Vstup len na
vlastné riziko!, čo bežne dodržiavajú. Asi uverím teórii, že každý má svoj čas
odchodu, darmo sa ponáhľam a balím si všetky zvršky prežitého. A takto sa
mrvím na matraci ako deväťdesiatročný, ako ten, čo nemá na výber. Na očiach
obklady hnusu a odporu nad mľandravými údmi, prehadzujúcimi sa do ďalšieho
dňa. Je mi zo seba zle a nie je zle ako zle. Mne je zo seba ako bielym
myšiam v delíriu, keď pobehujú splašene, schopné vliezť aj pod pyžamo
a vyžrať z neho pásiky. Vravím, že už dosť, nechápem ani vlastný
odraz v zrkadle. Síce som v kúpeľni bol naposledy pred piatimi dňami
a toaletu som si sprevádzkoval z vedra a starej pokrievky. Keďže
takmer nič nejem, na ten ozajstný misohryz chodím len občas, ale aj tam je rám
a v ňom ja. Hrozný pohľad, na odpadnutie. Sivé líca, oduté pery,
horné viečka spuchnuté od poriadneho zásahu do ľadvín, tvár zvädnutá,
v očiach červené more a na hlave olej vylisovaný za studena. Škoda,
že teraz na plašenie detí používajú počítačom vytvorené príšery, mohli by robiť
konkurz medzi strašidlami, ktorých animáciu má na starosti svet, život, my, ty,
ja. Ale takto som iba nula ukameňovaná v sebaľútosti. Kruh
s vylámaným polomerom, ktorý sa splošťuje do odpadu z človeka.
Vymyslel som nový vzorec: Hodnota jedného mŕtveho krát náklady na zazimovanie
sa rovná 1. Môžem si to dovoliť, alebo 2. Musím našetriť, 3. Nech do mňa
konečne zainvestujú. Čiže logika ponúka vždy viacero alternatív. Čakám, už
netrpezlivo vyzerám z okna stoickej monotónnosti, kedy sa ukáže obdobie
mánie. To bude adrenalín a dopamín vystreľovať do krvi ako vzduchovka
v maringotke do krútiaceho sa kola, všade pohyb, poloha v stoji sa
láme a všetko okolo čaká na rozhodný verdikt. A takto si žijem, ja
a ja, pritom sa poznáme len z počutia, nemáme šancu sa stretnúť.
Vyliečenie je zatiaľ nástrojom nepoznaných vyšších sfér, stabilizovanie stavu
a liečba je komlikovanou precedúrou a to, že tejto kráske chodí
v pätách 60 000 ľudí len v našej republike, ani nechcite vedieť.
Ale, aby som vás nevodil iba za obojok strohých štatistík, prezradím ešte niečo, to
najdôležitejšie. Pokiaľ choroba nie je diagnostikovaná, volá sa: Prišiel som
o všetko.

Prídem aj zajtra, o tretej popoludní

02.06.2010

Poludnie, jeho chuť vybaľujem na lavičke v parku. Vypitá pollitrovka stresu vyplavujúca sa do vody z fontány, pod krokmi ticho, v ušných priekopách MP3, spustená ukazovákom prírody. Vedľa viac »

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

20.02.2017 00:21

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po operácii prsníka.

Športové družstvo Staškovce

20.02.2017 00:12

Sme športové družstvo, ktoré sa venuje hlavne stolnému tenisu a práci s mládežou v tomto športe.

Hájenka

Hájenka

20.02.2017 00:02

Sme detský folklórny súbor pôsobiaci od roku 1988, v ktorom účinkuje cca 120 chlapcov a dievčat vo veku 6 - 15 rokov. Hájenke od roku 1993 hrá DĽH Jarabinka.

Slovenský výbor pre UNICEF

19.02.2017 23:42

UNICEF je najväčšia organizácia, ktorá sa zameriava na ochranu detí a ich práv, naším poslaním je pomáhať najviac ohrozeným deťom na svete.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 928x
Priemerná čítanosť článkov: 464x

Autor blogu

Kategórie

Archív

Odkazy