Prídem aj zajtra, o tretej popoludní

Poludnie,

jeho chuť vybaľujem na lavičke v parku.

Vypitá pollitrovka stresu vyplavujúca sa

do vody z fontány,

pod krokmi ticho,

v ušných priekopách MP3,

spustená ukazovákom prírody.

Vedľa mňa babička s paličkou, obyčajnou,

čarodejná rozštiepená silou samoty.

V druhej ruke žemľové odrobinky

pre dobrý pocit a plachosť krídiel.

Symfónia neviditeľného dirigenta

s dvomi poslucháčmi,

kde tóny spomienok rozcítia srdce nástrojov,

violončelo prechádza slákom

cez struny pána pred päťdesiatkou

a naspäť ťahá plač novorodenca,

lesný roh nafukujúci sa

podobizňou krásneho dievčatka v perinke,

kučeravou hlávkou na prsníku slobodnej matky.

Despotická vojna

diktujúca sloh o úteku za hranice.

Jej zlatník potetovaný žltou hviezdou,

žobroní o darovaný briliantový medailón,

dojemný akt novodobého Gepetta,

ktorý chcel živou hračkou zmazať štátne hranice.

No zostali len zabuchnuté dvere

s vysoteným dvojsečným argumentom

o jej mladosti a deťoch,

ktoré neskôr prinesú ružoví bociani.

Miluje predlžujúcu sa kôpku pred sebou,

štyri roky život zblížený so zmyslom,

v piatom  drevený kríž klíčiaci zo zeme.

Posledných šesťdesiat nástenných kalendárov

súzvuk v trojici,

ona, byt a čiernobiele fotografie.

V očiach vyliaty rybník,

keď podáva mi udicu s odpadnutým háčikom:

Kto rozprestrie dáždnik

nad mojimi papierovými topánkami?

Mlčím úvahou:

Fotkou obalené srdce,

oslepená budúcnosť,

ochrnutá vášeň,

schody rozbité krompáčom exhumácie.

„““

Oznam na stene v čakárni

(v ambulancii ja a moje nové povolanie):

Po desiatich rokoch odžitých

s torzom na nočnom stolíku,

povinná preventívna prehliadka.